Úvodná strana | Ako nakupovať | Najčastejšie otázky | O nás | Obchodné podmienky | Kontakt

Zlatý štandard nad zlato?

Napriek tomu, že zlato už pred takmer polstoročím prešlo procesom demonetizácie, t. j. jeho hodnota už nie je spojená s hodnotou žiadnej meny, stále zostáva najfascinujúcejším kovom v ľudských dejinách. Na počudovanie, je stále aj predmetom záujmu centrálnych bánk. Pravda, nie všetkých.

Ľudstvo za celú svoju históriu nazhromaždilo približne 194-tisíc ton žltého kovu. Keby sa z doteraz vyťaženého zlata odliala alebo vykovala kocka, mala by hranu dlhú 22 metrov. Ďalších odhadom 54- až 70-tisíc ton ešte stále čaká na svoje vyťaženie v zemi.

Andrej Žiarovský

 

Zlatý štandard nad zlato?

Londýn, 13. december 2012.

Britská kráľovná Alžbeta II. si prezerá tehličky zlata počas návštevy britskej centrálnej banky Bank of England. FOTO: TASR /AP Eddie Mulholland

[Andrej Žiarovský

Absolvoval MBA na Prague International Business School. Pôsobil v korporátnych štruktúrach viacerých energetických spoločností na Slovensku a v Českej republike. Pôsobí v energetike. Dlhodobo sa zaoberá vojenskou a námornou históriou. Publikuje na Slovensku a v Českej republike. Okrem iného je spoluautorom monografie Bitva v Otrantské úžině a životopisnej štúdie o kniežati Johannesovi von und zu Liechtenstein.

 ZDIEĽAŤ
 TWEET
 Čítať neskôr

Na konci minulého roku sme boli svedkami pokusu posilniť našu zvrchovanosť tým, že zásoby zlata NBS deponované u zahraničných centrálnych bánk vrátia na rodnú hrudu. Politické ťahanice vyšlo do stratena, ale príbeh zlata si rozhodne zasluhuje pozornosť.

 

Napriek tomu, že zlato už pred takmer polstoročím prešlo procesom demonetizácie, t. j. jeho hodnota už nie je spojená s hodnotou žiadnej meny, stále zostáva najfascinujúcejším kovom v ľudských dejinách. Na počudovanie, je stále aj predmetom záujmu centrálnych bánk. Pravda, nie všetkých.

Ľudstvo za celú svoju históriu nazhromaždilo približne 194-tisíc ton žltého kovu. Keby sa z doteraz vyťaženého zlata odliala alebo vykovala kocka, mala by hranu dlhú 22 metrov. Ďalších odhadom 54- až 70-tisíc ton ešte stále čaká na svoje vyťaženie v zemi.

Rýdzosť alebo čistota zlata sa udáva v karátoch. Jeden karát predstavuje 1/24 hmotnostného podielu zlata. Zlato, s ktorým sa stretávame pri šperkoch, je najčastejšie 14-karátové, t. j. obsahuje 58,5 % zlata. Zvyšok hmotnosti kovovej časti šperku predstavuje 32 % striebra a cca 10 % iných kovov, ktoré sa pridávajú s cieľom získať žiadaný farebný odtieň šperku.

Na mincové účely sa používa 20- až 22-karátové zlato (83 až 92 %) a pre investičné účely zväčša 24-karátové zlato obsahujúce nie menej než 99,9 % čistého žltého kovu. Investičné mince a odliatky dnes bežne dosahujú čistotu 99,99 %, kanadská mincovňa dokonca razí mince s rýdzosťou 99,999 %.

Zlato sa stalo hlavným univerzálnym výmenným artiklom nielen vďaka svojej kráse, ale najmä vďaka svojej stálosti. Je takmer nezničiteľné. Je chemicky veľmi stále, nekoroduje a v čase nemení svoj objem, hmotnosť a ani vzhľad. Je však až príliš vzácne, preto popri ňom až do 19. storočia fungovalo ako univerzálna výmenná komodita aj striebro. Vzájomný výmenný pomer medzi zlatom a striebrom osciloval medzi 5 až 6 dielmi striebra za jeden diel zlata.

Na konci 18. a začiatkom 19. storočia došlo k zaujímavému javu, keď dopyt po čínskom hodvábe, porceláne a čaji vysal z európskeho trhu väčšinu striebra. V dôsledku masívnej inflácie sa čínsky trh vrátil k používaniu kovových mincí a preferencia striebra vyhnala jeho cenu až k pomeru 2 : 1 voči zlatu. Tok striebra z Európy do Číny vtedy presahoval 100 ton ročne. Európsku zápornú platobnú bilanciu v polovici 19. storočia vyriešili dosť nemorálne Briti dovozom ópia, zo svojej korunnej kolónie India. Fajčeniu ópia so zhubnými následkami prepadla v tomto období nemalá časť poddaných čínskeho cisára a tvrdé postihy pašerákov ani obchodníkov na tom nič nezmenili. Briti dokonca kvôli ópiu neváhali viesť s Čínou dve tzv. ópiové vojny. V oboch vyhrali.

Tzv. bimetalický štandard pretrval vo väčšine krajín až do druhej polovice 19. storočia, keď bol postupne nahradený tzv. zlatým štandardom, t. j. naviazaním meny jednotlivých štátov výhradne na zásoby zlata držané príslušnou bankou. K zlomu došlo v roku 1879, keď prudko poklesli ceny striebra. Pokles bol taký masívny, že trhová cena striebra v minciach bola nižšia než nominálna hodnota týchto mincí. Tento stav pretrval v podstate dodnes, keď cena 1 troyskej unce zlata zodpovedá na trhu hodnote približne 86 unciam striebra. Pre úplnosť treba dodať, že troyská unca (skratka oz.) nemá pôvod v antickej Tróji, ale na stredovekom trhovisku francúzskeho mesta Troyes v kraji Champagne a predstavuje 31,1034768 gramu.

Tvrdá mena z Kremnice

Svojou trochou do histórie zlata prispela aj naša krajina, vtedy sa ešte skrývajúca za nenápadným označením Horné Uhry. Za vlády kráľov z dynastie Anjou došlo k obrovskému rozmachu ťažby drahých kovov v oblasti stredoslovenských banských miest. V roku 1328 kráľ Karol I. Róbert udelil Kremnici spolu s mestskými právami aj právo razby mincí. Za vlády jeho syna Ľudovíta I., ktorý ako jediný z uhorských kráľov si vyslúžil prídomok „Veľký“, už platil kremnický zlatý floren za jednu z najvyhľadávanejších európskych mien. Kremnická mincovňa si udržala svoje postavenie, aj keď sa v 16. storočí Uhorsko stalo súčasťou Habsburského súštátia.

Na území Habsburskej ríše, resp. Rakúsko-Uhorska sa až do roku 1892 platilo tzv. konvenčnými, neskôr spolkovými toliarmi a zlatníkovou menou. Pričom 1 spolkový toliar sa rovnal 2 zlatníkom a 1 zlatník (nem. gulden alebo florin, maď. forint) sa pôvodne delil na 60 grajciarov, ale v roku 1857 bol „decimizovaný“ na 100 grajciarov). Napriek jeho názvu šlo o menu nominovanú v striebre.

Primárne pre účely medzinárodného obchodu sa razili však aj zlaté mince. Ide o známe a v mnohých rodinách dodnes opatrované zlaté dukáty z 22-karátového zlata s hmotnosťou 3,49 gramu. Kremnická razba pri dukátoch, ale aj iných minciach sa dá poznať podľa malého písmena „B“, resp. po roku 1868 „K.B.“ pri nohách postavy panovníka, resp. pod jeho hlavou na reverze mincí. V menších množstvách sa razili aj väčšie takmer 14-gramové štvordukáty. Špecialitou habsburskej monarchie počas celej doby jej trvania bolo, že rakúske (viedenské) a uhorské (kremnické) razby mincí síce zachovávali identické rozmery a hmotnosť mincí, ale na oboch stranách mince sa líšili vyrazenou symbolikou.

V roku 1869 sa Rakúsko-Uhorsko stalo pridruženým členom tzv. Latinskej menovej únie. Bolo to združenie Francúzska, Belgicka, Talianska a Švajčiarska, ktoré sa dohodli na menovej únii. Každý štát si síce formálne ponechal svoju menu, ale jej nominálne hodnoty boli definované jednotne. Napríklad najpoužívanejším zlatým minciam v nominále 20 frankov/lír zodpovedala hmotnosť 6,45 gramov zlata s čistotou 90 %. Je zaujímavé, že čistota zlata bola udávaná v percentách, a nie v karátoch. Išlo o ďalšie z mnohých dedičstiev po Napoleonovi Bonapartem, ktorý 20-frank zaviedol v ním čerstvo zavedenej metrickej sústave. Zavedením zlatej frankovej meny, resp. jej derivátov na obsadených územiach (v Taliansku napr.) sa Napoleon pokúšal zlomiť rastúcu dominanciu britskej libry. Treba povedať, že neúspešne, ale myšlienka na jednotnú menu na európskom kontinente prežila. Okrem 20-frankových mincí boli v príslušnom pomere hmotnosti zlata definované ešte 10-, 50- a 100-frankové mince. Pre praktickejšie používanie boli menšie mince definované v striebre. Zaujímavý bol 5-frank, ktorý mohol byť strieborný aj zlatý.

Rakúsko-uhorská monarchia si pre vnútorný trh naďalej ponechala svoju zlatníkovú menu, ale pre účely zahraničného obchodu vznikla tzv. zlatá obchodná mena. Až do roku 1891 boli vo Viedni a v Kremnici razené zlaté mince zodpovedajúce 10- a 20-frankovým nominálom. Vznikli tak veľmi zaujímavé mince, ktoré majú na averznej strane pri štátnom znaku vyrazené dve hodnoty. Desiatim frankom zodpovedal 4-zlatník a 8-zlatník bol ekvivalentom 20-franku.

Podobný prístup zvolilo aj Rusko a za cára Alexandra III. prispôsobilo hodnotu svojich 5- a 10-rubľových mincí (pre svoj charakteristický červenkastý odtieň daný prísadou medi ich volali červonce) nominálnej hodnote desiatim a dvadsiatim frankom. Pravda, už za Mikuláša II. po prehratej vojne s Japonskom a následných sociálnych a hospodárskych otrasoch musel byť rubeľ devalvovaný a nominálom Latinskej menovej únie zodpovedali mince v netradičných hodnotách 7,5 a 15 rubľov.

Latinská menová únia býva niekedy uvádzaná ako akýsi predobraz dnešného eura. To, samozrejme, treba brať s veľkou rezervou, ale príbeh tohto pokusu o jednotnú európsku menu je v mnohom poučný aj dnes. Definitívnu ranu ambíciám Latinskej únie presadiť sa na európskom kontinente zasadila nemecká ríšska marka. Po zjednotení Nemecka v roku 1870 vznikol na európskom kontinente štát, ktorého hospodárskej sile Francúzsko a s ním spriaznené štáty nestačili. Latinská menová únia prežívala spolu so zlatým štandardom až do prvej svetovej vojny a po nej sa víťazné Francúzsko dokonca pokúsilo o jej obnovenie, ale bez hoci porazeného, ale stále hospodársky najsilnejšieho štátu na kontinente bol pokus odsúdený na neúspech.

Zlatý štandard

Hospodárska sila Nemecka pôsobila predovšetkým na Rakúsko-Uhorsko. V roku 1892 aj ono zaviedlo vlastnú zlatú menu, čo fakticky znamenalo vystúpenie z Latinskej menovej únie, hoci zlaté obchodné mince naďalej zostali v platnosti. Z jedného kilogramu zlata bolo vyrazených 3280 rakúsko-uhorských korún. Koruna sa delila na 100 halierov, čo od monarchie neskôr prevzalo aj nástupnícke Československo a do zavedenia eura platilo aj u nás – len bez zlatého štandardu.

Okrídlený výraz „mena je krytá zlatom“ vytlačený na papierových bankovkách však neznamená, že centrálna banka je schopná každú vytlačenú bankovku „vyvážiť“ príslušným množstvom zlata zo svojich zásob. Aj v ére zlatého štandardu zohrávala nemalú rolu dôvera v menu. Na prelome 19. a 20. storočia centrálne banky vtedajších veľmoci držali vo svojich trezoroch zásoby zlata na úrovni 15 až 20 % nimi vydaných papierových peňazí. Hlavnou svetovou rezervnou menou v tejto dobe bola britská libra. Neotrasiteľná dôvera v ňu dovolila Bank of England mať na konci 19. storočia vo svojich trezoroch zlato zodpovedajúce menej než 10 % hodnoty menovej bázy britskej libry, t. j. všetkých peňazí, ktoré banka dala vytlačiť či vyraziť a pustiť do obehu.

zdroj : https://www.postoj.sk/50903/zlaty-standard-nad-zlato-

24. 1. 2020