Prihlásenie | prázdny košík
Prihlásenie | prázdny košík
DETLEV S. SCHLICHTER - Britský finančník , pracoval , napríklad aj v Merrill Lynch a JP Morgan
Tak čo treba robiť?
Existuje jediné riešenie. Ukončiť tlačenie peňazí, umelé stláčanie úrokov, vrátiť sa ku komoditným peniazom, umožniť úrokom i ostatným cenám reflektovať skutočný objem dobrovoľných úspor, umožniť likvidáciu nazhromaždených nerovnováh z predchádzajúcej menovej expanzie. Máme však za sebou štyri desaťročia bezprecedentnej tvorby papierových peňazí v globálnom rozmere.
Potešilo ma, že The Washington Post nedávno recenzoval moju knihu Paper Money Collapse. No k poslednej vete v recenzii Stevena Levingstona by som sa mal zrejme vyjadriť:
“Zo všetkého, čo autor píše, ťažko poznať, či si to [kolaps papierových peňazí] želá alebo sa toho obáva.”
Aby bolo jasné. Ja som presvedčený, že kolaps papierových peňazí je nevyhnutný. Súčasný systém takzvaných elastických peňazí je nielenže neoptimálny, ale aj neudržateľný. Ako vysvetľujem vo svojej knihe, elastické peniaze vedú k akumulácii nerovnováh, nesprávnej alokácii kapitálu a nekorektnému oceňovaniu vzácnych zdrojov, čo časom musí vyústiť do ekonomickej dezintegrácie a chaosu.
Takýto systém musí skončiť, skončí, a tentoraz skolabuje zrejme rýchlo. A keďže je to nevyhnutné, je úplne jedno, či si to želám. Želať si, aby sa to nestalo, by bolo asi také rozumné, ako veriť, že leto neskončí a že dni sa už nebudú skracovať. Ja si to neželám, ja sa toho neobávam. Ten systém prosto padne. Chvalabohu! Čoho sa ozaj obávam, sú politické dôsledky a dopad na spoločnosť. Osobitne mám strach z toho, ako na vývoj zareagujú vlády a úradníci.
Zlý prorok, dobrý radca?
Samozrejme, kríza menového systému s vynúteným obehom papierových peňazí nie je prírodná katastrofa. Je to výsledok ľudskej činnosti. Priamy dôsledok politických rozhodnutí. Presnejšie, je to nevyhnutný dôsledok rozhodnutia zrušiť menový systém založený na zlate, systém – vo svojej podstate neflexibilných a apolitických peňazí, a nahradiť ho elastickými a neustále expandujúcimi papierovými peniazmi, ktorých výrobu kontrolujú centrálne banky.
Je to priamy dôsledok chybnej viery – ktorá je, bohužial, naďalej pilierom moderného centrálneho bankovníctva a súčasťou drvivej väčšiny komentárov v médiách – viery, že nízke úrokové sadzby a rast úverov sú užitočné nezávisle od toho, či je to výsledok skutočného sporenia a akumulácie kapitálu, alebo tvorby ničím nekrytých peňazí.
Som celkom rád, že Levingston nastolil otázku môjho osobného postoja, pretože je to príležitosť ho objasniť. Jeho poznámka totiž súvisí s niečim, čo si všímam častejšie práve teraz, keď prezentujem moju knihu pred rôznymi poslucháčmi a poskytujem interview. Často sa vyskytuje očakávanie, že človek nemôže predpovedať nepriaznivý vývoj v ekonomike bez toho, aby nenaznačil aspoň štipku nádeje, že sa vývoj môže otočiť. Že existuje možnosť vyhnúť sa bolestivým dôsledkom minulých rozhodnutí, desaťročia trvajúcej nesprávnej politiky, lacných úverov a neobmedzenej tvorby peňazí. Vnímam nevyrieknuté očakávania, že po toľkom bádaní o tejto téme musím mať v talóne nejaké dobré odporúčania.
Často sa ma ľudia pýtajú: “Čo treba robiť? Ak to, čo centrálne banky a politici v súčasnosti robia, je – ako tvrdíte vo svojej knihe i na svojom blogu – kontraproduktívne, čo by mali robiť inak? Aké je riešenie?” Mám podozrenie, že skutočnosť, že tak málo rozoberám reformy hospodárskej politiky, vedie ľudí k záveru, že sa nestarám, kam kráčame, alebo že sa dokonca teším na tú katastrofu.
Tak čo treba robiť?
Existuje jediné riešenie. Ukončiť tlačenie peňazí, umelé stláčanie úrokov, vrátiť sa ku komoditným peniazom, umožniť úrokom i ostatným cenám reflektovať skutočný objem dobrovoľných úspor, umožniť likvidáciu nazhromaždených nerovnováh z predchádzajúcej menovej expanzie. Máme však za sebou štyri desaťročia bezprecedentnej tvorby papierových peňazí v globálnom rozmere. Rovnováhy sú také obrovské, že ich nevyhnutná likvidácia by bola taká bolestivá – príliš bolestivá pre politickú triedu, ktorá nás v prvom rade do problému dostala – že je ťažko akceptovateľná.
Prebujnený bankový priemysel, prepálené finančné trhy, nesolventné vlády – to všetko kričí po očistnej kúre a rekalibrácii. Kríze sa už nedá vyhnúť. Politici však stále veria, že moc štátu je neobmedzená. Že to, čo nie je pre nich prijateľné, jednoducho neumožnia, aby sa udialo. Iba v kráľovstve politiky je rozšírená viera, že realitu možno prispôsobiť prianiam politickej elity. Samozrejme, politici novú realitu vytvoriť nedokážu. Čo teraz robia, je, že sa pokúšajú oddialiť nevyhnutnú korekciu. “Nie je to moja agenda” je ich obvyklý modus operandi. Tento alibizmus krízu iba prehĺbi.
Na túto tému som už Ludviga von Misesa citoval niekoľkokrát, no urobím to opäť. Vo svojom magna opus Human Action (1949) tento pán rakúskej ekonómie napísal:
“Neexistuje spôsob, ako sa vyhnúť kolapsu boomu, ktorý vznikol na základe úverovej expanzie. Možnosť je len taká, že kríza nastane skôr vďaka dobrovoľnému ukončeniu úverovej expanzie, alebo neskôr, čo povedie ku konečnej a úplnej katastrofe menového systému.”
Výsledok bude teda “konečná a úplná katastrofa menového systému”, a to “neskôr” môže byť vskutku čoskoro. Pamätajte, tú likvidáciu sme odďaľovali desaťročia, veselo kopili nové dlhy, nové nerovnováhy na starých dlhoch a starých nerovnováhach. Neukončením tlačenia peňazí, kopením dlhov a nesprávnou alokáciou kapitálu politici dosiahnu iba to, že konečná kríza bude ešte horšia.
Preto si myslím, že je úplne zbytočné predkladať akékoľvek odporúčania. Čo by bolo výsledkom predstavenia detailného plánu prechodu na zlatý štandard, čo je presne to opatrenie, ktoré treba urobiť? Mainstrímoví ekonómovia, politici a centrálni bankári by ho zosmiešnili alebo ignorovali. Stále totiž veria, že odpoveďou na všetky tieto peniazmi vyvolané nerovnováhy je – viac peňazí! Domáhajú sa totálnej menovej katastrofy. A budú ju mať.
Závan Weimarského Nemecka
Pozrime sa bližšie na udalosti uplynulého mesiaca. Zatiaľ čo som robil túry po Dolomitoch alebo odpočíval v Toskánsku, peňazokazci nezaháľali. Európska centrálna banka zavŕšila hanebný obrat o 180 stupňov, keď sa odvrátila od “exit stratégie” a vrhla do nákupu “zaprasených” dlhopisov (PIIGS-bonds, čiže štátne dlhopisy Portugalska, Írska, Talianska, Grécka a Španielska, pozn. prekladateľa) za novovytlačené bankovky – čo je politika, v ktorej pokračuje a neustane.
David Blanchflower, profesor Dartmouthskej univerzity a bývalý peňazokazec z Bank of England, vyzýva Fed, aby pokračoval v kvantitatívnom uvoľnovaní. Keď sa ho opýtali, koľko by na to mala americká centrálna banka minúť, odhalil milý profesor svoju veľkorysosť: “Jeden či dva bilióny dolárov? Jednoducho tlačte, kým sa situácia nezlepší.” My tej ekonomike ukážeme, kto je tu boss!
A britský učenec Ambrose Evans-Pritchard zasa tvrdí, že skutočnú menovú stimuláciu sme vlastne ešte ani nevyskúšali. Odporúča globálne koordinovaný okamžitý menový zásah – čo keby súbežne všetky centrálne banky naštartovali svoje peňažné rotačky? Tým si určite kúpime pekné oživenie.
Ak by ste si mysleli, že toto šialenstvo sa stretlo s neveriacimi rozpakmi, ako by sa malo, zamyslite sa ešte raz. V čase, keď píšem tieto vety, švajčiarska vláda vyhlásila, že medzinárodná spolupráca pri znehodnocovaní peňazí je skvelá myšlienka. A nadviazala frank, kedysi zlatom lemovanú verziu papierových peňazí, na prasce (PIIGS, pozn. prekladateľa). Gratulujem!
Nemýľte sa. Všetci dostanú to, po čom túžia. Ale očakávať odo mňa – či kohokoľvek, kto do toho vidí – aby sa zaoberal politikou zviazanou mýtom, že prosperitu a pracovné miesta možno udržať permanentnou menovou manipuláciou, prostredníctvom umelo nízkych úrokov, tlačenia peňazí a cenových bublín – to je priveľa. Pravda je tiež taká, že politici nebudú počúvať, čo im radím ja. Svoj názor som povedal. Je na ostatných, aby sa rozhodli, čo s tým spravia.
Tu je ďalší, hoci menej známy citát velikána Misesa:
“Politické idey, ktoré prevládali vo verejnosti desaťročia, nemožno vyvrátiť pomocou racionálnych argumentov. Musia si prežiť svoj kolobeh života a neupadnú do zabudnutia inak ako vo veľkej katastrofe…”
My sa k takejto katastrofe blížime plnou parou. Lepšie ako presadzovať menovú reformu (a je iba jediná správna reforma – návrat ku zlatu), ktorú mocní aj tak zavrhnú, je najrozumnejšie, čo človek môže urobiť, ochrániť seba, rodinu a svoje bohatstvo pred blížiacim sa úpadkom. Moja rada znie znížiť expozíciu voči bankám a vládam, dvom groteskne nafúknutým entitám, ktoré celé dekády benefitovali z privilégia neobmedzených výrobcov papierových peňazí a ktoré sa z tohto privilégia čoskoro predávkujú. Kupujte zlato (a možno i striebro). Zbavte sa papierových peňazí, bankových vkladov a dlhopisov. Choďte do reálnych, nie papierových aktív.
Prichádzajúci menový kolaps spáli väčšinu papierového bohatstva, a umožní jeden z najväčších transferov reálneho bohatstva v ľudskej histórii. Mnohí stratia veľa. Nanešťastie, budú to najmä tí, čo produkujú viac, ako spotrebúvajú, a ktorí ten rozdiel dokážu usporiť, a uložili ho do hotovosti, bánk a dlhopisov. Všetky menové kolapsy zdecimovali strednú triedu. Nie, toto si ja neželám. Ale pravdepodobnosť, že sa to nestane, je prakticky nulová.
Krátka hra storočia
Ako vždy, iní zasa vyhrajú. A nie je žiadna hamba pokúsiť sa byť medzi víťazmi. Popri zhodnotení zlata a niektorých ďalších komodít, je tu ešte jedna výnosná príležitosť storočia – krátka pozícia na trhoch s fixným výnosom (pojem The Short of the Century vymyslel známy investičný guru Marc Faber, pozn. prekladateľa). Tí, čo predpokladajú, že sa západný svet bude v nasledujúcich dvadsiatich rokoch uberať japonskou cestou, sa mýlia. Situácia Japonska je nestabilná, je to len veľmi spomalený kolaps. Pokračujúce zhoršovanie fiškálnej pozície a donebavolajúce navršovanie verejného dlhu napokon aj tak vyústia do inflácie a kolapsu papierových peňazí. A ja pochybujem, že USA a Európa sa tomu dokážu brániť tak dlho ako Japonci.
Ale to, čoho sa naozaj bojím, sú politické následky krízy. Hoci bude znamenať definitívny koniec štátnych papierových peňazí, politickej kontroly úrokov a vládnej manipulácie finančných trhov, nečakajte, že sa štát vzdá bez boja. Minimálne v dohľadnej dobe očakávam viac zasahovania do trhu, viac regulácie, viac konfiškácií prostredníctvom zdaňovania, viac kontroly kapitálu a viac obmedzovania vlastníckych práv a osobnej slobody. V kríze sa budú mnohí domáhať silnejšej vlády a väčších štátnych zásahov, nie väčších slobôd a silnejšieho trhu.
http://blog.etrend.sk/detlev-schlichter/2011/09/09/je-to-v-haji/
11. 9. 2011
© 2008 - 2024 Au-Zlato
